V pondelok 9. mája sme opäť raz zažili prvý školský deň. Ale tento bol niečím iný, výnimočný. Keď vstúpiš do budovy ITC, všetci sa na teba usmievajú, vyspevujú si, stále sa ťa niekto pýta, či nepotrebuješ s niečím pomôcť, poradiť, či máš kde bývať a podobne. Sú milí a ústretoví. Nehovorím, že to nie je aj tým, že si za tú školu platíš, ale jednoducho z nich ide taká tá dobrá energia. Ako som si po dvoch týždňoch stihla všimnúť, tím v kanceláriách je čisto ženský, ale medzi napríklad tréneri Jiu Jitsu a surfingu sú muži.
Hneď v prvý deň nám vysvetlili, že ich pravidlá jednoducho musíme dodržiavať lebo sme v Austrálii iba vďaka študentským vízam. Mnohí na to zabúdajú a po čase tam prestanú chodiť, pretože uprednostnia prácu. Avšak keby sme nechodili do školy a nedostavili sa tam ani po niekoľkých upozorneniach, škola by bola nútená oznámiť to imigračnému úradu. No a byť deportovaná z mojej vysnívanej krajiny je to posledné, čo chcem zažiť.
V stredu 11. mája sme absolvovali prvú lekciu surfingu s naším trénerom Samom. Boli sme iba dvaja začiatočníci, tak nás zobral autom na Palm Beach a celí vytešení zo súkromnej lekcie sme sa nevedeli dočkať kedy naskočíme na dosky a pojazdíme na vlnách. Ohohó! Najprv previerka. Zaplávať v oceáne 200 metrov. Úplne ľahké. Ale plávať a zároveň sa topiť vo vlnách až také jednoduché nie je. Chvíľu som si hovorila, že sa radšej prehlásim na jogu a keď som bola úplne na pokraji síl, tak som sa chcela utopiť, ale ako Bažo hovorí: “Moje telo dokáže viac ako si myslím a moja myseľ dokáže viac ako si viem predstaviť.“
Tak sme to nakoniec dali. Potom nás oceán zopárkrát oplieskal o dno, poriadne premyl dutiny a hneď sme mali krajší deň. Navyše oceán ti prepláchne nosno – ušno – krčno – a neviem aké ešte dutiny úplne zadarmo, takže ušetríš na spreji do nosa. Ako to už v Austrálii chodí, po lekcii sme mali originál aussie barbeque. Nie, negrilujeme po každej hodine, ale toto bol špeciálny deň, pretože tréner Neil mal narodeniny (a ja tiež!), tak sme opekali na tých zadarmo griloch, čo sú na každom rohu. Fajnové hovädzie mäsko, zeleninu, kukuricu, cesnakové bagety a ja som si v duchu popriala všetko najlepšie :).
Realita nás však dobehla, keď sme si začali hľadať prácu a trvalé ubytovanie. Stálo nás to niekoľko dní strávených na Gumtree, niekoľko hodín blúdenia po celom meste, ale byt sme našli. Snáď tu pár mesiacov vydržíme. Bývame na brehu rieky, 15 minút pešo od pláže, v byte, o ktorý sa delíme s Vietnamkou a 60 ročnou majiteľkou z Bosny. Ľúbi nás ako vlastné deti asi preto, že keď sa rozprávame po slovensky, cíti závan východnej Európy. Aspoň máme svoju vlastnú kúpeľňu a balkón. A obrovský televízor.
Ten však nestíhame príliš pozerať, pretože obiehame mesto so životopismi. Lepšie povedané obliehame. Bažo bol na skúške vo fantastickej reštaurácii a hneď mu povedali, že ho berú. Vraj si má užiť víkend a oni sa ozvú. No neozvali sa. Tak išiel do druhej a zobrali ho tiež. Ja, so svojím „fantastickým“ chemickým vzdelaním, zatiaľ upratujem a absolvovala som baristický kurz. Upratovanie týchto obrovských mega domov sa mi páči z dvoch dôvodov. Po prvé – mám o čom snívať, veď aj táto cesta do Austrálie sa začala snom a už som tu, a nadávam na ibisov skoro ako ozajstný domorodec. Po druhé – nemusím obsluhovať rozmaznaných turistov. Viete, že vo všeobecnosti nemám rada ľudí, ale verím, že ľudstvo má ešte na tejto planéte šancu, no obsluhovať týchto, akoby som to pekne, hlučných, rozhýčkaných, alkoholnezvládajúcich ľudí, na to treba extra trpezlivú povahu. Tak som si spravila cez net niečo ako živnosť, volá sa to Australian Business Number a za svoje služby budem faktúrovať. No a uvidíme čo prinesie budúcnosť.
Ľudia naokolo sa ma často pýtajú prečo Austrália. Doteraz to bol iba akýsi nevysvetliteľný pocit, ale už viem, dnes ma to zasiahlo v plnej sile. Sú to naše pohodové austrálske rána. Aj keď idem pracovať naozaj skoro, vstaneme o polhodinu skôr, Bažo mi spraví kávu a na terase, počas východu slnka, si spravíme 15 minútové prázdniny. Vodič autobusu sa na mňa usmeje, opýta sa ma aké mám ráno a potom si poprajeme krásny deň. Pozorujem východ slnka a žasnem nad päťdesiatimi odtieňmi ružovej oblohy. Jasné, potom sa začne deň, občas lepší, inokedy horší a do postele padám polomŕtva. Aj si cez deň ponadávam na tento lenivý národ. Vďaka Bohu lenivý lebo inak by sme si tu už naozaj nenašli prácu :).
Aby to som nehádzala všetkých Austrálčanov do jedného vreca, poznám zopár skvelých a pracovitých ľudí, ale za tie tri týždne sme stretli viac lenivých a dobrovoľne nepracujúcich. Mám potvrdené, že tu radi zamestnajú človeka z Európy, najmä východnej, lebo však čo si budeme klamať sme pre nich dobrá a lacná pracovná sila. Hodinovú mzdu dostaneš síce rovnakú, ale prácu dokončíš za tretinový čas. Pretože si zvyknutý pracovať. Pretože tú prácu potrebuješ, pretože si v tejto krajine, kde krabička cigariet stojí 30 dolárov (a liter Finlandie 40), chceš užiť a nielen živoriť.
Momentálne si viac ako inokedy uvedomujem, že je dôležité akých ľudí človek v zahraničí stretne. My sme mali šťastie aj nešťastie, ale v posledných dňoch skôr to šťastie. Úsmev, dobrá rada a realistický pohľad na problémy a Austrálčanov sú na nezaplatenie.
Sínusoida dobrej nálady funguje na južnej pologuli rovnako ako na severnej, najmä u mňa. Raz si hore raz si dole. Upratujem zopár hodín, s nostalgiou v srdci spomínam na kancelársku prácu, ale potom uvidím oceán a srdiečko mi hneď pookreje. Uvidím ako dlho to na mňa bude zaberať, no snáď príde deň a ja sa budem pozerať na oceán zo svojej kancelárskej práce v Austrálii (a nebude to tým, že v tej kancelárii budem upratovať ). Síce je to ešte ďaleko, možno len v mojej hlave, ale každý sen sa niekde začína. A keď som sa dokázala dostať do Austrálie, verím, že možné je všetko.
Diskuse u článku