Austrálsky beh na dlhú trať

5
921

Víza do Austrálie riešim už veľmi dlho. Roky. Ale ja to počítam od augusta 2015, pretože odvtedy mám na účte finančné krytie potrebné na splnenie môjho detského sna. Teraz je marec, vlastne už o dva dni apríl a konečne som sa dočkala. Volal mi Ľuboš z agentúry Informationplanet, ktorého po toľkých mesiacoch snaženia už môžem nazvať skôr kamarátom ako agentom, a oznámil mi, že víza sú konečne moje. Budem úprimná, plakala som od šťastia asi dvadsať minút. Cestou do mamkinej práce som šoférovala na slepo a keď ma babka uvidela plakať a nezrozumiteľne kričať, skoro dostala infarkt.

Obvykle to trvá omnoho kratšie, no ja som svoje vysnívané študentské víza dostala až na druhý pokus. V januári mi totiž žiadosť zamietli. Asi v polovici januára mi volali z ambasády a úprimne sa priznám, nevedela som dostatočne odpovedať na obsah štúdia, predmety a podobne.  Školu som vyberala podľa odporúčania a viac-menej intuitívne. Jednoducho som sa na ňu tešila a neriešila, že budem mať časť štúdia teoretickú a časť praktickú. Proste som zaškrtla surfovanie ako voliteľný predmet a pozrela si Google panáčikom okolie ITC na Gold Coast :). Preto ak uvažujete nad štúdiom alebo životom kdekoľvek, nezabudnite si podrobne naštudovať detaily školy či práce.

Bola som samozrejme veľmi sklamaná keď som sa dozvedela, že ma odmietli, veď som dala výpoveď v perfektnej práci, opustila kamarátov, presťahovala sa a všetko okolo seba obrátila hore nohami. Kamarátky mi na rozlúčku kúpili Barbie surferku, vytlačili fotky, poplakali sme si a o štyri mesiace som ešte stále na Slovensku. Hanbila som sa vyjsť na ulicu a stretnúť známych, pretože z blogu už všetci vedia, že idem do Austrálie. A zrazu nie, letenka sa zatiaľ nekupuje.

Nádych, výdych, porada s agentúrou a rozhodnutie. Rozkrútime ten kolotoč plný papierovačiek, notárskych potvrdení a motivačných listov znova a tentoraz pošleme na ambasádu do Viedne nepriestrelnú žiadosť. Dokonca som im poslala profesionálne fotky, nie tie z automatu na bratislavskej Hlavnej stanici, kde vyzerám ako … no zle.  Moja verzia nového motivačného listu bola dosť emotívna , ale po tom, ako ho poopravili v agentúre bol dokonalý. Za novú žiadosť je samozrejme potrebné zaplatiť znova, ale takáto životná šanca je predsa na nezaplatenie. Najmä keď má úspešný koniec.

Eufória po pár hodinách trocha opadla. Po mojom dlhom vedení konečne dorazil fakt, že v tých nových surferských plavkách, ktoré mi maminka kúpila k meninám nevyzerám úplne podľa svojich predstáv. Že potrebujem zájsť na úrad práce, do sociálnej a zdravotnej poisťovne, obehnúť doktorov, predať auto. Rýchlo si užiť chvíľky s rodinou, kamarátmi a so všetkými. Premýšľam komu každému z rodiny musím nainštalovať Skype. To, že teraz sedím doma a ťukám do klávesnice mi vlastne navodzuje pocit plytvania drahocenným časom.

Navyše si uvedomujem, že toto sú asi najmenšie problémy, ktoré budem najbližšie mesiace riešiť. Veď po príchode do Austrálie bude potrebné riešiť banku, telefónnu kartu, ubytovanie, električenku (tam sa to iste volá inak, ale zvyk je železná košeľa), ale ja sa na to teším. Pretože v komfortnej zóne sa ešte nikdy žiadny zázrak neudial. A Austrália je teda poriadne mimo mojej komfortnej zóny.

Mali ste už niekedy pocit, že to neznáme miesto na opačnom konci planéty, kde ste nikdy neboli a videli ste ho iba na pohľadnicových fotkách, poznáte? Akoby som dnes dostala víza do svojho druhého domova….zvláštne.

5 Komentáře

ZANECHAT ODPOVĚĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here