Život v Austrálii – Načíname jedenásty mesiac

Ďalších šesť mesiacov ubehlo ako voda a ja som opäť bez práce. Hahaha. Máme za sebou veľmi turbulentné obdobie plné noviniek a zmien a pred sebou asi ešte turbulentnejšie. Ale poďme pekne po poriadku.

Ako som písala naposledy o našom rituáli pizza, pláž, pivo, nejako asi zapôsobil, pretože sme si obaja našli dobré zamestnania. Bažindo pracoval celú austrálsku jar (európsku jeseň) a leto v pizzerii a ja som sa tam k nemu nasnorila a miešala drinky. Naši spolupracovníci boli z celého sveta a občas sme sa zasmiali aká medzinárodná partia sme sa tam zišli. Biologička s PhD. a zubárka z Brazílie, inžinierka zo Slovenska, farmaceutka zo Španielska, strojár Bažindo a jediný bez titulu bol asi pizza kuchár z Talianska.

Začiatkom decembra sme úspešne ukončili jednu tretinu štúdia a čakali nás dvojmesačné prázdniny, počas ktorých je povolené pracovať bez obmedzenia. Dali sme sa preto na hľadanie práce a ako obvykle, Bažo ju dostal hneď v prvých dverách do ktorých vstúpil. Na skúšku do šarmantného „kaféčka“ na pláži išiel hneď na druhý deň a keď videli aký je makač, rovno si ho tam aj nechali. Postupne sa majiteľom zapáčil až natoľko, že mu ponúkli tzv. sponsorship víza.

Momentálne sme v procese riešenia a vyzerá to na beh na dlhú trať, ale ak by sa to podarilo, tak bude môcť pracovať bez obmedzenia, nebude musieť chodiť do školy a dostane oficiálnu dvojročnú pracovnú zmluvu. O mesiac má testy z angličtiny IELTS, ktoré musí spraviť na minimálne 5 bodov z každej časti. Tak sa po večeroch (m)učíme.

Ja som za posledné mesiace pracovala ako baristka, čo znamená, že viem spraviť dobrú kávu (ale kvetinu do peny ešte nenakreslím), barmanka a umývačka riadu. Po vrchole turistického obdobia, čo je november – január, ma prázdne ulice bez turistov pripravili o prácu. Ale nezúfam. Prečo by aj, keď som sa konečne dostala bližšie k obuvníckemu remeslu. Každý utorok večer sa v obuvníckej dielni v Brisbane tri hodiny koná moje malé súkromné nebo. Vyrábam si vlastné kožené topánky. Mňa a moju spolužiačku, dvojníčku Katy Perry, učí mladý chalan Josiah, ktorý sa tomuto remeslu priučil od svojho otca.

Ten bol roky rokúce učňom starého obuvníka z Holandska, ktorý šil topánky ručne a tradične. V Brothers Footwear síce už používajú šijacie aj iné stroje, ale stále sa venujú zákazkovému obuvníctvu, majú svojich stálych zákazníkov a tiež vyučujú obuvníctvo na odborných školách. Na mojom kurze sme ako jediné uľahčenie používali šijací stroj, pretože sme sa chceli naučiť šiť topánky čo najtradičnejšie. Človek si ani neuvedomuje čo všetko obnáša vyrobiť kvalitnú obuv a dnes už rozumiem prečo sa na topánkach šetriť neoplatí.

Ďalšou novinkou je, že sme sa s Matejom oficiálne zaregistrovali ako partneri. Je to najmä kvôli možnosti získania partnerských víz v budúcnosti, no mne to prišlo dosť romantické. Išli sme na úrad, podpísali papier a potom sme si na oslavu dali sangriu, mexický burger a koncert Guns N’ Roses.

Momentálne už šiesty (a zároveň posledný) mesiac bývame v hotelovom rezorte. Obrovský balkón s výhľadom na oceán však spôsobil, že majiteľka sa sem chce nasťahovať a preto my musíme inam. Intenzívne preklikávam všetky ponuky na nete, no všade mi tvrdia, že hľadať si nové ubytovanie mesiac vopred je príliš skoro. Ach, tá austrálska nátura. Tento byt zdieľame s ďalšími dvomi chalanmi, no tentoraz by sme už chceli bývať sami dvaja. Ak sa nám opäť splnia sny tak to bude niekde pri pláži a najmä blízko k Maťovej práci. Nie preto, aby to mal Bažo blízko do práce, ale preto, že je to najkrajšia časť mesta :)

Domov mi chýba už asi len každý druhý deň. Okolo Vianoc to bolo dosť zlé a  úprimne, keby sme tu neboli dvaja, tak som už asi dávno doma. Našťastie Bažindo Vianoce zachránil, uvaril kapustnicu a bola aj rybka so šalátom. Prestreli sme vianočný obrus, zapálili sviečku a pomodlili sa. A potom, keďže sme mali austrálsku návštevu, bol na programe Mrázik po anglicky.

Originálne austrálske Vianoce však zahŕňajú bikiny, pivo, rozpálený gril a nejaké mäso na ňom. Žiadne veľké tradície ako v Európe. O to zúrivejšie oslavujú Nový rok. Párty trvajú dva dni, zídu sa všetci priatelia, rodina, susedia, psy, mačky a asi aj pavúky. My dvaja, tradične ako dva anti-socializujúce sa živly, sme si dali pizzu na pláži a už o desiatej sme spali. Z veľkej časti preto, lebo som ráno o šiestej otvárala kaviareň, no svoju úlohu zohrala aj moja neláska k ohňostrojom a opitým Austrálčanom.

V Januári nás bolo pozrieť veľa kamarátov, čo mi do duše vnieslo taký malý pocit Slovenska. Najprv u nás boli Zuzka s Luckou zo Sydney, potom Janička z Adelaide a nakoniec Dávid z Dvorov nad Žitavou :). So Slovákmi a Čechmi tu príliš často nekomunikujeme, ale mať nablízku tých „svojich ľudí“ je na nezaplatenie. Najmä pre mňa, pretože mi chýba to babské klábosenie s kamarátkami. Z času na čas sa hrám, že Bažo je moja kamka, ale on tomu proste nerozumie tak ako my baby.

Mnoho ľudí mi povedalo, že naozaj si Austráliu začneme užívať až tak približne po roku. V týchto dňoch načíname jedenásty mesiac a poviem úprimne, zmenilo sa všetko. Už som takmer zabudla, že dokážem robiť aj kancelársku prácu a celkom často si musím opakovať, že viem robiť aj lepšie veci ako len umývať riad. Jeden deň som šťastná a druhý deň nemám silu ani vyliezť z postele. Každé obdobie v živote ťa niečo naučí, my sme napríklad začali meditovať a cvičiť jogu. Dostať na opačnom konci sveta tú pravú a svoju príležitosť nie je ľahké, ale viem, že keď ju dostanem, zhrabnem ju všetkými desiatimi a už ju nepustím.

Keby ste sa ma však opýtali, či to všetko stojí za to, odpoviem: “Áno!!!“ Takéto dobrodružstvo človeka naučí vážiť si pekné chvíle, maličkosti, milujúceho partnera a najmä samého seba. Naučíš sa pokore a tvrdej práci. Sebavedomie získané takouto cestou je ako aura, ktorá okolo teba bude žiariť už navždy. Toto si za peniaze nekúpiš a ani Mastercard ti nepomôže.